Hipoterapia

Hipoterapia je rehabilitačná metóda, ktorá používa komplexné liečebné pôsobenie koňa na človeka. Je najrozšírenejšou formou animoterapie – liečby využívajúcej vplyv zvieraťa na človeka. Spája v sebe prvky fyzioterapie a socioterapie, pričom poradie je dané sledovaným cieľom. Pre svoju komplexnosť je určená pre širokú škálu pacientov s fyzickými, psychickými alebo vývojovými problémami, z čoho vychádza rozdelenie do jednotlivých foriem s odlišnými cieľmi a metodikami ( Kulichová, 1995, Hollý a Hornáček, 2005 ).

Hipoterapia je cielená terapia, stredom záujmu je vždy pacient a jeho problém. Kôň nie je účel, ale prostriedok v rukách terapeuta a plne sa podriaďuje potrebám metodiky a terapie. Rozlišujeme tri formy hipoterapie:

hiporehabilitáciu – využívanú v rehabilitácii predovšetkým telesnej stránky človeka,
pedagogicko – psychologické jazdenie – ovplyvňujúce cielene duševné procesy
športové jazdenie postihnutých – podporujúce resocializáciu osôb so špeciálnymi potrebami ( Hermannová, 2005, Hornáček a kol., 2021 ).

Hiporehabilitácia využíva pohyb kráčajúceho koňa, ktorý ponúka balančnú plochu v trojdimenzionálnom priestore. Podstatou jej liečebného pôsobenia je pravidelný chôdzový motorický vzor imitujúci bipedálnu lokomóciu, ktorej sa pacient ( klient ) prispôsobuje. Vplyvom senzomotorických impulzov z chrbta koňa môžeme pôsobiť na poruchy hybnosti alebo držania tela. Balančná plocha chrbta koňa nám ponúka možnosť voľby polohy podľa posturálnej ontogenézi a zrelosti pacienta. Hiporehabilitácia je veľmi prísna na kvalitu koňa a na celkovú profesionalitu tímu, ktorý tvorí lekár FBLR, vyškolený fyzioterapeut – hipoterapeut a hipológ, ktorý sa o koňa stará a vedie ho počas hiporehabilitácie. Hiporehabilitáciu môžeme využívať pri širokom spektre diagnóz. Najčastejšie sa využíva u pacientov z neurologickými diagnózami, ale aj u ortopedických pacientov a ostatných ( Hollý a Hornáček, 2005 )

Podstatou terapie je dodržiavanie postupnosti jednotlivých krokov vždy s cieľom pozitívne ovplyvniť pacienta. Po kineziologickom rozbore pacienta je nutné stanoviť perspektívu a motiváciu. Veľmi dôležitá je dôvera k tímu. Podľa posturálnej vyzretosti, ktorú určíme pri kineziologickom rozbore zvolíme východiskovú polohu na koni, pri ktorej u pacienta s centrálnou poruchou hybnosti sa zameriavame na:

uvoľnenie svalového napätia ( inhibícia ) – u spastických pacientov
nastimulovanie ( facilitácia ) – zvýšenie svalového napätia u hypotonických pacientov a tým následne dovoliť koňovi vstúpiť do „ abnormálnych“ motorických posturálnych vzorov

Takto zahájime východiskovú polohu a pripravíme pacienta pre následnú – vlastnú terapiu. Veľmi obozretne strážime celkové posturálne zapojenie, aby nedochádzalo fixácii patologických pohybových vzorov.

Dĺžka trvania terapeutickej jednotky sa nedá presne stanoviť, je vysoko individuálna. Začína sa postupne od niekoľkých minút na koni, s postupným predlžovaním času až do 30 minút. Vždy sa rozhodujeme o dĺžke terapie podľa aktuálneho stavu pacienta. Frekvencia opakovania hiporehabilitácie je 2 – 3 x za týždeň.

Hipoterapia je neurovývojová terapia, ktorá nevyužíva len proprioceptívne, taktilné, zrakové či čuchové podnety, ale aktivuje aj podkôrové a kôrové mechanizmy, ktoré sa podieľajú na riadení motoriky.

Súčasťou hiporehabilitácie je aj stimulačné polohovanie batoliat na konskom chrbte.

Pri práci s dojčatami a batoľatami vychádzame s fyziologického psychomotorického vývoja. Medzi hlavné zásady pri hipoterapii, tak ako pri všetkých rehabilitačných metódach, patrí včasnosť jej aplikácie a rešpektovanie individuálnych charakteristík dieťaťa. . V rámci stimulačných programov, je hlavnou úlohou poskytnúť dostatok stimulujúcich podnetov a to s ohľadom na reálnu úroveň psychomotorických schopností konkrétneho dieťaťa. Pri hipoterapii u malých detí využívame špeciálne stimulačné polohovanie, prispôsobené psychomotorickému vývoju, ktorého cieľom je nabudiť a podporiť u dieťaťa správny psychomotorický vývoj.

Na stimulačné polohovanie využívame chrbát koňa bez sedla, kde môžeme položiť dieťa na chrbát, brucho alebo bok. Pri stimulačnom polohovaní vychádzame z jednotlivých vývojových fáz. Pozície, ktoré využívame vychádzajú z vývojového veku a klinického stavu dieťaťa.

Polohami postupne facilitujeme jednotlivé vývojové fázy posturálnej ontogenézy, ako sú štádium samostatných pohybov horných a dolných končatín, vzorec fyziologického držania tela na konci l. a ll. trimenonu, obrat, šikmý sed, plazenie, kvadrupedálna poloha, kvadrupedálna lokomócia, sed, stoj a chôdza. Stimulačným polohovaním ovplyvňujeme tiež jemnú motoriku.